• czech language
  • english language

Svět knihy Praha 2019
25. mezinárodní knižní veletrh a literární festival

BlogPro vystavovatelePro návštěvníkyVstupenky home

Text k překladu: povídky z knihy Čierny zošit, autor Richard Pupala (*.doc)

DOPORUČUJEME přečíst celou knihu!

Richard Pupala

Čierny zošit

© Richard Pupala, 2017
© Marenčin Media, s.r.o., 2017
Cover © Katarína Slaninková, 2017
Illustration © Katarína Slaninková, 2017
Design © Katarína Marenčinová, 2017
Jazyková úprava Ivana Gibová
ISBN 978-80-8114-644-2

vybrané poviedky sú z cyklu PETRŽALSKÉ ROZPRÁVKY (Bábika, Večera, Večera: čiary, Domček – knihy Čierny zošit)

 

Bábika

Bola raz žena, ktorá sa vracala z práce domov, rozrušená. V kríkoch pri Strednej zdravotnej škole, kam kedysi chodila jej dcéra, zbadala bábiku. Na konci zmeny si ju vzal vedúci bokom a chcel od nej vedieť, či pila. Tvrdila, že nie, a teraz jej bolo jasné, že od nej nechcel potvrdenie toho, čo vedel s istotou, ale zaujímalo ho, či mu dokáže povedať pravdu. Bábiku v kríkoch iba zahliadla, no keď si na ňu neskôr spomenula, vôbec jej nepripadala stratená. To už mali s manželom za sebou dve pollitrovky ginu a hádku s fackami. Manžel zaspal, ona sa na neho pozerala a myslela na bábiku.

Zavolala dcére. Chcela ju počuť a poprosiť o odpustenie, no dcéra nedvíhala.

Znovu videla bábiku pár týždňov po tom, ako ju vyhodili z práce.

Vybrala sa do večierky. Od chodníka pri zdravotnej škole ju delil trávnik na venčenie psov, ale bábiku v kríkoch videla aj z diaľky. Šlo sa jej ťažko. Čaptala v sandáloch, ktoré jej postrihal manžel. Šla kúpiť sudové víno. V tých istých sandáloch bola naposledy v práci, ešte boli celé a vedúci jej povedal, že ho sklamala. Najprv ho prosila o odpustenie a druhú šancu. Potom jačala a oplzlo mu nadávala. Na víno mala plastovú dvojlitrovku a bolela ju udretá brada. Manžel jej postrihal aj iné veci, máločo zostalo celé. Ona zas rozbila televízor, keď pozeral futbal. Volala s dcérou, ale možno sa jej to len snívalo. Dcéra povedala, že ich už v živote nechce vidieť. Ani jedného. Plakala. Manžel v poslednom čase často spí. Aj on je dobitý a má škrabance.

Bábike síce nevidela do tváre, ale počula, ako za ňou z kríkov šepká.

Dcéra chodila na strednú, keď jej štrikovala sveter.

Má slabú vôľu, to je hlavný problém. Ani sveter nedokončila. Chce ísť do práce a chce prestať piť. Musí sa pozbierať, aby mohla zavolať dcére. Hľadala ihlice na štrikovanie, nemohla ich nájsť. Bábiku už v kríkoch nevidela. Manžel takmer nič neje, zoslabol. Skoro celý deň prespí. Už by jej nič nepostrihal. Nožnice skryla. Občas počuje šepot. Nevie, čo povie dcére, ale musí sa pokúsiť s ňou hovoriť. Niekde tie ihlice musia byť, niekde v byte. Keď pôjde na pracovný pohovor, musí sa vyhnúť večierke, aby si nekúpila niečo na guráž. Keď manžel spí, často sa mu vyhrnie z brucha tričko. Aj stánku pri zastávke MHD sa musí vyhnúť. Predávajú v ňom zaviečkované poldecáky. Občas sa jej zdá, že počuje šepot na chodbe za dvermi. Hľadí na spiaceho manžela a predstavuje si, ako mu prepichne brucho. Raz za ňou príde bábika a pošepká jej, kde sú, ihlice.

 

Večera: čiary

Vystúpili z autobusu, staršia pani s dievčatkom.

Dievčatko: svetrík do májového večera, pukacie sponky, sústredený pohľad upretý na čiary pod nohami. Babinka: hip-hopová mikina, zlato a vzrušenie, duniace v hrudi. Kráčajú po chodníku medzi panelákmi v cudzej časti sídliska; idú na návštevu k pánovi, s ktorým dnes babinka telefonovala. Turíce, počulo dievčatko. A ešte: slanina, cesnak a rozmarín. Chodník je celý popraskaný, má čo robiť. Natiahne krok, lebo hrá Hru, a pohľad jej pritiahne babinkin prsteň, veľký ako prepeličie vajíčko; žena drží dievčatko za ruku, ale zviera je lepšie slovo.

„Jak to ideš?!“

Ruka sa môže pokryť srsťou. Prsteň pripomína oko, ktoré už-už žmurkne. Z cesty sa im prace psík so stiahnutým chvostom a potom na nich z dostatočnej vzdialenosti šteká.

„Počuješ, doprdele?!“

„Nemôžem stúpiť na čiaru.“

Babinka je striga. „Akú čiaru?!“ Občas je cítiť povetrím a vnútornosťami. V hlase jej znie kov. Vie sa pozrieť tak prudko, ako keď sa strhne búrkový vietor, a dokáže ju zmlátiť tak silno, že je celá dolámaná bez modrín a škrabancov; môže za to prsteň.

„Na ceste.“

K tomu pánovi idú na večeru; idú cez ihrisko. Aj vlani boli na takej večeri, u jednej pani. Najprv sa dievčatko muselo hrať pred domom, potom ho zavolali hore a najedli sa: pekáč s mäsom uprostred stola, babinka a pani, spokojné a pyšné, zhovárajúce sa pohľadmi, a prsteň, pulzujúci žeravý uhlík. A ako prechádzajú krížom cez ihrisko, dievčatko poskočí, čiaru si všimlo na poslednú chvíľu a babinka trhne rukou so zaťatými zubami, až to dievčatko zabolí a vychýli a nohou sa dotkne inej praskliny.

„Neser ma, ti vravím!“

Dievčatku je do plaču, ale Hru nemôže prerušiť. Nie je ako vrana, ktorá prestane púšťať na ihrisko orech, len čo ich zbadá; dosadne na zem a prikrčená čaká, kým prejdú okolo, a sleduje ich zobatým pohľadom, kým nezájdu za škôlku.

Lebo ak sa dotkne ešte jednej čiary, a dievčatko to cíti,

určite sa niečo stane.

Škôlka vyhorela pred rokmi, dnes v nej prespávajú bezdomovci. Cez plot pozemku, na ktorom stojí, ju takmer nevidieť, zarástla húštinou. Vietor z nej prináša sladkastý puch; žijú tu mačky, oveľa viac mačiek, než si vedia ľudia predstaviť – a niektoré z nich nie sú tak celkom mačky.

„Jestli ma dnes ešte nasereš...“

Babinka nasadzuje tempo, vlečie dievčatko za sebou. Veľká mačka za plotom, ktorá tak celkom nie je mačka, drží tempo s nimi.

„... ty malá špina...“

Pridávajú sa ďalšie mačky; mraučia a mrnčia a vibrujú a niečo dievčatku hovoria. Blížia sa ku košatej lipe a chodník pod jej klenbou je prasknutý skrz-naskrz.

„... zmlátim ťa tak...“

Vtom dievčatko pochopí, čo chce mačka povedať: v hlave jej zahučí víchrica, sluch s ohlušujúcim revom zaleje prílivová vlna, zemské dosky sa posunú a prasklina na chodníku rozďaví papuľu; a ktosi zvrieskne. A keď dievčatko otvorí oči, ktoré v skutočnosti nezavrelo, nikto ho nedrží za ruku, stojí na praskline pod voňavou klenbou lipy a hľadí naň milý pán s vydutým bruchom a tričkom v teplákoch. Dievčatko zdvihne prsteň ležiaci na chodníku a spýta sa pána, ako sa volá a či niečo nepotrebuje.

A celkom iný pán, na dverách nemá menovku, čaká a telefonuje, a nikto nedvíha. Najskôr sa zvečerí a za spevu drozdov padne na sídlisko noc. Nákup na kuchynskej linke: slanina, cesnak, rozmarín a suché biele víno. A nabrúsený nôž a nožnice na kosti (otvoriť hruď, nepoškodiť srdiečko). V rúre čaká pekáč. Lomnický je bezradný. Chodí hore-dolu po byte a potom nazrie do spálne.

Dieťa s ústami prelepenými lepiacou páskou zaspalo. O chvíľu bude polnoc. Bude musieť čakať celý rok. Dieťa musí vrátiť. Ale ako vrátiť ukradnuté dieťa?